Milí žiaci,
druhú októbrovú nedeľu , si svet pripomína ako DEŇ STARÝCH RODIČOV. Celý tento októbrový mesiac je nazvaný mesiacom úcty k starším, ale včera bol deň špeciálne pre starých rodičov. Niekoľkí naši žiaci pri tejto príležitosti zotrvali v dlhšom rozhovore so svojimi dedkami a babkami a povypytovali sa ich na časy ich randenia a začiatky spoločného života. Dva z týchto príbehov vám o chvíľu prečítame.
Bolo by pekné, keby sme ich príklad nasledovali. Nech to bude aj pre nás ostatných výzva, navštíviť našich starých rodičov a svojou úprimnou pozornosťou im aspoň trochu vrátiť lásku, ktorú nám už dlho dávajú. A prejaviť úctu a vďačnosť za to, že aj vďaka nim môžeme my žiť svoj život na tejto zemi. A ak nám už starí rodičia zomreli, môžeme sa za nich určite pomodliť. Oni to pravdepodobne robili pre nás, kým ešte žili.
1. Príbeh
Moja babka a dedko sa spoznali pri práci. Niekedy dávno sa chodilo pracovať na pole a chodili pásť aj kravy. No bolo to tak. Babka, chodila pásť kravy na pašu. Chodila s nimi každý deň. Ale v jeden okamih sa jej rozutekali, keď akurát išiel okolo môj dedo. Pomohol jej dať ich všetky dokopy. Spolu ich priviedli domov. Odvtedy sa stretávali aj oni . Spolu chodili i pásť. A po dvoch rokoch mali svadbu. Na ich dedine bola vždy veľká svadba. Aj oni mali veľkú svadbu so všetkými dedinčanmi. Vydržali tak dlho spolu, až kým dedko nezomrel. V rolu 1965 sa zobrali. A boli spolu 54 rokov.
2. Príbeh
Moji starí rodičia sa zoznámili na kendickej tancovačke. Kedysi bolo zvykom, že sa mladí stretávali pri hudbe a tanci a tak sa zabávali. Mladí sa vzájomne striedali pri tanci. Babka povedala dedkovi, že spolu ešte netancovali a tak ju požiadal o tanec. Potom sa viackrát stretli, išli spolu do kina, vymieňali si knihy. A tak sa do seba postupne zaľúbili. V čase, keď sa spoznali, mala babka 17 a dedko 18 rokov. Brali sa o štyri roky v roku 1971 v Kendiciach. Najprv museli mať civilný sobáš na úrade v stredu 14.júla a cirkevný sobáš v sobotu 17. júla. V čase civilného sobáša mala babka aj narodeniny. Sú spolu už 48 rokov. Keď som sa ich spýtal, ako to tak dlho spolu vydržali, babka povedal: „Prisahali sme si lásku a vernosť do smrti v dobrom i v zlom. Vzájomne sme sa rešpektovali, boli sme si oporou, odpúšťali sme si.“
Tak to je. Vzájomná tolerancia, úcta, nádej, dôvera, viera a láska sú v živote veľmi dôležité. Aj v manželstve.