Keď Ježiš prišiel do Nazareta, povedal ľudu v synagóge: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“
Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
(Evanjelium podľa Lukáša 4,24-30)
Na aké miesto postavíš Boha cez tohtoročný pôst?
Je všeobecne známe, že žiaden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ani Pán Ježiš pri návšteve v nazaretskej synagóge nebol výnimkou. A to prišiel do svojej vlasti. Medzi svojich povedali by sme.
Mnohokrát prichádza aj k nám do našej ,,vlasti“. Chce vstúpiť do nášho srdca. Ale opakuje sa to, čo urobili Ježišovi rodáci, ktorí neuverili v Jeho Božstvo? Ako často sa to stáva aj nám, v našom živote? Nie je to tak? A ako rodáci Ježiša aj my často chceme Boha vyhodiť zo života, zavadzia nám, nepotrebujeme Ho, dokonca konáme tak, ako keby ani neexistoval a postačili by sme si sami. Chceme Boha zhodiť z vrchu a postaviť tam namiesto Neho niečo iné. Slávu, úspech, moc, bohatstvo, uznanie medzi kamarátmi, kariéru...
Pán ale vždy napriek tomu všetkému poukazuje, že prvé miesto patrí len Jemu.
Ešte viac to pociťujeme my sami vo výnimočných situáciách. Poznáme to, keď sme nemohli ísť verejne sláviť sv. omšu v spoločenstve Cirkvi, boli sme zavretí doma na dištančnom ,,online“ vyučovaní, nemohli sme sa stretávať s našou rodinou, blízkymi či kamarátmi. Toto všetko, a hlavne nastávajúce pôstne obdobie, je pre nás výzvou a časom, aby sme sa zamysleli nad sebou v pokore pred Pánom.
Pokoru nám ukazuje aj história. Vdova v Sarepte, ktorú navštívil prorok Eliáš je stará, ale nereptá proti Bohu, že nemá vodu, je pripravená zomrieť. Pán vidí túto pokoru a v osobe proroka Eliáša jej prejavuje zázrak, keď až do dňa jej smrti neubudne z krčaha olej a v hrnci nebude chýbať múka. Naopak vysokopostavený vojak sýrskej armády Náman neverí slovám proroka Elizea, ktorý mu hovorí, aby sa sedemkrát okúpal v rieke Jordán, a tak bol očistený z malomocenstva. Nechce prijať to, že tá istá rieka Jordán, kde bol Ježiš pokrstený, zmýva nielen hriechy, ale aj telesné ťažkosti.
Môžeme si teda uvedomiť, že ak prichádzajú do našich životov trápenia, bolesti a kríže, prichádzame aj do kontaktu sami so sebou, so svojím svedomím stojíme pred Bohom.
Položme si otázku, či sme schopní prijať nielen tie dobré, ale aj ťažšie výzvy, a vzývajme Pána o pomoc ako za čias Eliáša a Elizea. Veď predsa Pán Boh prichádza na pomoc všetkým, ktorí Ho potrebujú.
Potrebujeme otvoriť naše srdcia. Pôstne obdobie nás pozýva na čas modlitby, čas pokory, čas sebazapierania a aj čas obetovania sa pre druhých.
Vstúpme do tohtoročného pôstu s tým, aby bol Pán prvý, ktorého budeme prosiť a pred ktorého si v pokore kľakneme a povieme: ,,Bože, tu som, pomôž mi sa zmeniť. Som hriešny, no napriek tomu ma miluješ a ja Ti za to ďakujem. Amen.“
Prajem každému z nás, aby sme nikdy Boha nevyhadzovali zo svojho života, ale aby sme si v pokore uvedomovali svoju závislosť na Ňom.
Požehnaný a milostiplný pôstny čas.